„Úplne milovať znamená byť zraniteľným. Začnite čokoľvek milovať a vaše srdce bude určite trpieť a azda bude aj zlomené. Ak nechcete aby sa vás niečo dotklo, nedávajte svoje srdce nikomu, dokonca ani zvieraťu. Opatrne ho omotajte svojimi záujmami a drobným prepychom, vyhnete sa všetkým komplikáciám, bezpečne si ho zamknete do truhly vášho egoizmu. No v tej skrini – bezpečnej, tmavej, bez pohybu a vzduchu sa však zmení. Nezlomí sa, stane sa nerozbitným, neprístupným, nenapraviteľným... /C.S. Lewis/ „Keď som bola malé dievčatko, mali sme čierno biele mačiatko s modrými očami. Bolo nádherné. Celé leto sme sa s ním hrávali a dávali mu žrať. Niekedy prespalo v detskom kočíku namiesto bábiky. Veľmi som si ho obľúbila a bolo súčasťou môjho života. Mačiatko ochorelo a ešte viac sme sa vtedy o neho starali. Nebolo bežné v tom období chodiť s mačkou k veterinárovi a možno by sa celá dedina smiala. Bolo to zviera, ktoré nemalo nejakú významnú hodnotu pre ostatných. Ráno len čo som sa zobudila utekala som sa pozrieť za mačiatkom. Ležalo na schodoch. Hladkala som ho, dvíhala mu lapky, aby sa postavilo, ale už to bolo zbytočné. Tu som prvý krát zakúsila a vo vlastnom srdci si uvedomila, čo to znamená milovať niečo a stratiť to. Bolo to veľmi bolestivé a nerozumela som tomu. Pri ďalších našich domácich miláčikoch som už bola opatrná. Vždy keď ma náš pes oblizoval na líce tak som bola šťastná a aj tak som trošku myslela na to, aby ho nezrazilo auto. Už som to tak nebrala, že je to môj priateľ a tým pádom sa mu nič nemôže stať. Nebezpečenstvo hrozilo na každom kroku. Bála som sa k nemu priblížiť, obľúbiť si ho, aby mi to potom neublížilo...
Zatiaľ som písala len o nás ľuďoch a zvieratkách. Ale je to veľmi podobné až rovnaké, čo sa deje medzi človekom a človekom. Dokážeme si veľmi obľúbiť jeden druhého, mať ho tak rád, ako nám to len dovoľuje naše ľudské hriešne srdce. Potom sa stane to, že ten človek nás nečakane opustí ,alebo nás sklame. Odíde z nášho života. Dôvodov, možností, príčin ako a prečo to nastane je mnoho a nechcem sa s nimi teraz zaoberať. Dôležité je to, že sme ho stratili. Prázdna stolička, prázdne sedadlo v autobuse, dve nohy namiesto štyroch, jedna šálka namiesto dvoch...prázdne miesto v srdci. Zranenie také obrovské, že krváca denno - denne. Po určitom čase to prejde, možno mesiacoch, rokoch. Nájdem si nového človeka, ktorého chcem mať „rada“. Ale už to nie je ono. Je tu strach, že sa to zopakuje. A tak sa snažím mať ho od tela, vlastne od svojho srdca, čím najďalej. „OPATRNE ho omotajte svojimi záujmami a drobným prepychom, vyhnete sa všetkým komplikáciám, bezpečne si ho zamknete do truhly vášho EGOIZMU. No v tej skrini – bezpečnej, tmavej, bez pohybu a vzduchu sa však zmení. Nezlomí sa, stane sa nerozbitným, neprístupným, nenapraviteľným...“ Toto nie je správne. Po takýchto vzťahoch podľa mňa nikto netúži. Každý si zaslúži mať plnohodnotné, autentické vzťahy. Pretvárka a klamstvo sú skriňa v ktorej všetko zatuchne a splesnivie. Milovať znamená byť zraniteľným a práve to je na tom záhadné...
